motive

Osídľovanie Zamaguria

Prví stáli obyvatelia prišli do tohto kraja už na konci 13. storočia. Osídľovanie spočiatku prebiehalo na základe takzvanej šoltýskej kolonizácie. Tá bola založená na nemeckom zákupnom práve, podľa ktorého išlo o zmluvný vzťah medzi šoltýsom, teda človekom, ktorý sa podujal zorganizovať osídlenie dovtedy nevyužívanej pôdy, a jej majiteľom. Osídlenci, ktorých doviedol, boli potom povinní každoročne odovzdávať istú časť z výnosu osídlenej pôdy v peniazoch alebo naturáliách. Samotný šoltýs, ktorý osadu spravoval, využíval zas iné výhody: Neplatil zo svojho majetku daň, mohol s ním slobodne nakladať, vykonával funkciu sudcu, z čoho mu tiež plynul príjem, mal právo vlastniť mlyn, pivovar i krčmu, mohol slobodne poľovať i rybárčiť, prináležal mu podiel z výnosu osídlencov, mohol vlastniť kúriu, najímať ľudí do práce i zamestnávať remeselníkov.

Prvou známou osadou za Magurou, založenou na tomto práve, bola strážna osada Lesnica. Spomína sa už roku 1297. Richvald, dnešná Veľká Lesná, sa spomína roku 1323, o sedem rokov neskoršie Lipník a roku 1338 Haligovce. Všetky ich na svojom kráľom darovanom území založili Görge¬yovci, šľachtici usadení na panstve v Starom Toporci.
Ešte predtým sa však, aj keď o tom niet priamych dôkazov, pustili do osídľovania tohto územia a tým aj do upevňovania uhorsko-poľskej hranice Berzeviczyovci, ďalší šľachtický rod, čo získal rozsiahle pusté územie za Magurou. Zdá sa, že už roku 1308 práve na ich popud, založil istý Fridrich, syn Markolfa z Huncoviec, Spišskú Starú Ves. Nuž, aj samotný názov naznačuje, že by mohlo ísť o najstaršiu obec za Magurou. Niektorí historici to však spochybňujú a hovoria, že takou obcou bol Fridman. Ďalšími potom boli Kacvin a Franková, založené šoltýsom Frankom a tiež Nedeca. Tá, ako obec založená na samej hranici kráľovstva, odvodila zrejme svoj názov od staroslovanského Nendza - medza, pomedzie. V listine z roku 1336 sa potom spomínajú už existujúce Matiašovce, ktoré svoje meno tiež prevzali od šoltýsa - zakladateľa, v prvej štvrtine storočia bola zrejme založená aj Lechnica, ktorá sa pri zakladaní Červeného kláštora spomína už ako jestvujúca obec.

Istú časť územia za Magurou vlastnil aj kláštor križovníkov z Lendaku. Ten roku 1313 založil osadu Keheľ, ktorá so susednou vytvorila Spišské Hanušovce, roku 1344 sa v análoch spomína už existujúci Reľov.

Takouto cestou vzniklo vtedy na Zamagurí približne 20 obcí. Okrem už spomínaných aj Durštýn, Krempach, Tribš, ale aj Nová Belá. Ako už názvy napovedajú, väčšinou ich založili šoltýsi z prostredia na Spiši usadených Sasov so svojimi súkmeňovcami, v prípade územia patriaceho lendackému kláštoru, osídlenci od poľského Miechova, kde mal kláštor svoje domovské centrum. Tretiu vrstvu osadníkov tvorili ľudia hovoriaci po slovensky, ktorí prichádzali najmä z Gemera.
V druhej polovici 16. storočia však už bolo zrejmé, že títo osadníci obsadili vlastne všetku pôdu vhodnú pre roľnícky spôsob života. Ďalšie možnosti usadiť sa tu ponúkalo už len osídlenie horských pastvín a lúk. Jeho základom sa stal nový spôsob osídľovania krajiny - valašská kolonizácia, založená na valašskom práve. Tá umožnila usadiť sa v tomto kraji práve takým ľuďom, ktorí roľníčiť nechceli alebo nevedeli a rozhodli sa pre slobodnejšie pasenie dobytka a drevorubačstvo.

Odkiaľ takíto osadníci na severný Spiš prišli?

Niekedy v druhej polovici 14. storočia začali Valasi, pastieri dovtedy obývajúci západnú časť dnešných rumunských Karpát, putovať po širokých hrebeňoch tohto pohoria smerom na západ. Utekali pred Turkami, ktorí postupne obsadzovali Balkán a tiež hľadali výhodnejšie pastviská pre svoje stáda. Samozrejme, tiež miesta vhodné pre kvalitnejší život ich rodín. Takmer vždy a všade boli vítaní. Veď konečne mali zemepáni aspoň nejaký úžitok z dovtedy nevyužívaných odľahlých horských území!
Noví osadníci tvorili od začiatku pomerne privilegovanú vrstvu. Boli osobne slobodní, nevzťahovala sa na nich povinnosť robotovať na panskom, zato strážili hranice, obchodné cesty a bezpečnosť pútnikov na nich. Vrchnosti odvádzali iba desatinu zo svojich výnosov, nemali povinnosť platiť cirkevný desiatok a mýto platili len obmedzene. Mohli voľne pásť ovce i dobytok, pričom ako daň odvádzali päť kusov z každej stovky. Navyše, mali dovolené nosiť zbraň.
Na Zamagurí Valasi doosídlili väčšinu už jestvujúcich obcí, ako úplne nové vznikli napríklad Jurgov. Zaujímavosťou je, že v prípade tejto obce sa vojt, t. j. vojvoda nových osadníkov, nazýval už slovanským menom Jurko.

Poslednú fázu osídľovania Zamaguria predstavuje lazová kolonizácia. Pri nej sa prenajaté územie delilo práve na toľko častí (zarembkov, teda lazov), koľko rodín osadu zakladalo. Pôda bola takto rozdelená na rovnaké diely v súbežných pásoch od jednej hranice k druhej. Vzniknuté reťazovité osídlenie dalo potom základ nezvyčajne dlhým dedinám, ako sú Osturňa, Ždiar či Čierna Hora alebo Repiská, ktoré sa prvý raz spomínajú roku 1590. Mladšia je Malá Franková, Jezersko a Hágy, ktoré sa v písomných záznamoch objavujú až o dvadsať rokov neskôr. V prípade Osturne však treba pripomenúť, že nový živel Rutheni - Rusíni sa usídlili pri pravdepodobne už jestvujúcej osade, veď už roku 1314 v tejto doline magister Kakaš z rodu Berzeviczy daroval 100 popluží zeme. Usadili sa však aj vo Veľkom Lipníku a Stráňavách.
Putovanie Valachov trvalo niekoľko desaťročí. Postupne obsadzovali územia stále viac vzdialené od svojich pôvodných sídlisk, pričom postupne tiež prijímali kultúru obyvateľstva už usadeného v oblasti západnej Ukrajiny, cípu juhovýchodného Poľska a cípu severovýchodného Slovenska. Ba postupne s ním splývali, a tak sa formovalo svojrázne etnikum - Gorali. Tí dodnes žijú aj na Zamagurí. Ľudia s osobitým spôsobom života, kultúrou i jazykom, ktorý sa často a chybne označuje ako poľština, a ľudia, čo ním hovoria za Poliakov.

Ako to však s nimi v skutočnosti je?

Vzhľadom na to, že na začiatku osídľovania väčšinu obyvateľov kraja za Magurou tvorili obyvatelia poľského pôvodu, tvorí základ goralského nárečia naozaj poľština. Tento stav zrejme ešte posilnilo pôsobenie poľských katolíckych kňazov na tomto území v čase protireformácie. Dôvod? Na silno nemeckom Spiši katolíckych a po slovensky hovoriacich kňazov jednoducho nebolo!
Svoju úlohu tu iste zohral aj konvent, neskôr gymnázium pri kláštore piaristov v Podolínci. Tu sa totiž aj pri vyučovaní často používala mierne slovakizovaná poľština či zamagurské nárečie. A pretože jeho absolventi potom často pôsobili za Magurou ako kňazi či obecní úradníci, či dokonca v tomto jazyku vystavovali úradné listiny, iste vplývali aj na podobu miestneho jazyka. Ale do tohto pôvodného základu sa postupne navrstvovali aj slová slovenské, rusnácke i nemecké! A najlepším dôkazom, že nejde o nárečie v pravom zmysle slova poľské je to, že Poliak mu prakticky nerozumie! Okrem toho - povedomie ľudí za Magurou, hoci niektorí z nich sa po územných zmenách dostali naozaj do Poľska, bolo vždy slovenské! Pôvodnú, stáročia platiacu hranicu Zamaguria na severe totiž tvorila riečka Javorinka a Dunajec. A tak ďalej! Ale to je už iná kapitola nekonečnej histórie!

Anton MAREC